Los Poviedkos

Na začiatok musím povedať, že Lea je veľmi zodpovedná a múdra, a aj keď viem, že nemám prifarbovať jej vlastnosti, nedalo mi to v tejto situácii. Prepáčte, už sa budem venovať Vašim otázkam. Leu poznám 22 rokov, spoznali sme sa myslím na treťom poschodí pôrodnice na Kramároch. Naše mamy bývali v rovnakom dome a s Leou som spoločne prežívala všetky nástrahy toho skvelého obdobia, ktoré sa zvykne označovať ako detstvo a bez väčšej psychickej a fyzickej ujmy sme spoločne prežili aj pubertu. Môžem povedať, že Leu Fialovú poznám. V prvom rade považujem za potrebné poznamenať, že Lea nemala šťastie v láske. Ako sa vraví – nešťastie hre, šťastie v láske...-, pravdepodobne to funguje aj naopak. Vždy, keď nás premohla tá neodolateľná túžba prísť ľahko a rýchlo k peniazom, ktoré tak potrebujeme, zastavili sme sa pri stánku a kúpili žreb. Lea vždy vyhrala, minimálne účasť v televíznej súťaži, kam síce nikdy nešla, ale vždy to bolo viac ako mojich úplne stratených desať korún... A o tom, ako jej ti ide v Človeče, nezlob se! ani nehovorím. Ak sa neráta Peťko z 2.A, mala do dnešného dňa Lea troch priateľov. Pre ňu neexistuje niečo ako „skúsim a uvidím“, ona hľadá toho pravého, na celý život, s tromi deťmi a rodinným životom. O to horšie bolo vždy sklamanie a ja som jej to zakaždým pripomínala, ale bez nejakého extrémne veľkého účinku. Lea je idealistka, nie naivná, ale plná ideálov. Tá sa ich nikdy nezbaví úplne, ale to by asi ani nebolo celkom dobré. Dňa 13.2. 1997 mi Lea oznámila, že Ho našla. To bolo radosti. Prvé rande, pusa a hlavne, objavila sa iskrička nádeje, že na Valentína dostane Lea konečne niečo iné ako Orion čokoládu od mamy a srdce z krepového papiera, ktoré vyrobil jej brat v škôlke. Volal sa Ivan. Skončilo to o dva dni na to, pretože Ivan daroval Lei mrazenú kačicu, obviazanú červenou mašľou. Vraj povedala, že má chuť na kačacie lokše, tak prečo si neurobiť hody doma. Po tomto sklamaní ostala jej potreba mať priateľa utlmená. Na najbližšie dva roky sa venovala krúžkom, záľubám a domácim prácam. Ale práve v momente, keď sa jej rodičia definitívne rozhodli, že pôjde spievať do kostolného zboru a cez víkend bude zbierať zo skautmi peniaze na rekonštrukciu záhradného domčeku pre mníšky z prievozského kaštieľa, nastal ďalší zlom. Zoznámila som ju s Júliusom. Neurobila som to naschvál, naozaj! Mám predsa Leu rada. Bol to omyl, ktorý skončil, ako inak, veľkou láskou. Bol vysoký, široké ramená, na nich zavesený rachitický hrudník a 4 končatiny (niekedy bol problém určiť, čo je noha a čo ruka). Ideál, ktorý zbalil Leu na niečo, čo sa nedá ani nazvať klišé, pretože aj to slovo by sa určite urazilo. Povedal jej, že má najkrajší úsmev a že vie presne čo ona chce a že on, on jej prosím pekne ukáže tú správnu cestu. Chodili spolu 5 mesiacov a 13 dní. Spočiatku to vyzeralo celkom neškodne, Lea neustále ospevovala jeho činy, za všetky uvediem napríklad, že spôsob, akým si Július umýva chrup je tak výnimočne nádherný, že je priam nemožné, aby bol takýto človek zlý. A ešte jeden. Júliusa nesmierne poburoval fakt, že sa hydina v mäsiarstve predáva bez hlavy. Vraj je to urážajúce a ponižujúce a on musí poukázať na túto ľudskú aroganciu voči bezbranným zverom. A tak sa Július vybral do tržnice, celkom nahý, oblepený nálepkami s heslami typu – Máte hlavy v oblakoch? Kura ju mať nemôže.- Aj kura by išlo hlavou proti múru, keby nejakú malo.-, a na doplnenie predstavy mal na oboch rukách nastoknuté mrazené kurence a šermoval s nimi dookola. Policajná ochranka sa chvíľu neveriacky prizerala, potom ho spacifikovala a zakryla jeho bezhlavé prirodzenie, ktoré vzbudzovalo asi najväčšie pohoršenie. Možno keby si aj naň nastokol napríklad kuracie stehno, mal by väčší úspech. Po piatich mesiacoch vzal Július Leu na výlet na chatu do Tekovských Lužian. Tam jej ukázal zbierku ľudských lebiek, ktoré osobne zozbieral vo všetkých slovenských pitevniach, mal z každej vekovej skupiny jednu. Chýbala mu už len ženská, dvadsaťročná. Minulý rok sa Lea presťahovala na Kubu. Teda ona tam išla na pracovný pobyt, ale nie som si celkom istá, či si nezačala písať Kubu aj do kolónky miesta narodenia. Našla tam samu seba. Aspoň to mi písala. To musí byť veľká radosť, nájsť konečne niečo, čo ste hľadali posledných 23 rokov. Vždy chcela byť tam, kde je slnko, dobrá hudba, dobrý alkohol a pekní chlapi. Dobre, to je asi sen každej ženy, ale Lea, tá išla za svojim cieľom. Hneď ako zbadala inzerát na internete, že na Kube hľadajú anglicky hovoriacu chyžnú, prihlásila sa tam. Spočiatku pracovala v hoteli , kde mala za šéfa neuveriteľného úchyla. Ten kretén ju prenasledoval a vždy, keď ju zastihol samotnú, tak ju obťažoval. Lea sa po mesiaci odsťahovala, a nebolo to kvôli Sebastianovi, ako tvrdí pani Fialová, ktorá pravdepodobne zle pochopila list svojej dcéry. Sebastiana spoznala až neskôr. Našla Ho 2. Problém bol v tom, že on si nenašiel ju. Vedeli o sebe, bývala o dva domy ďalej, každé ráno išla do továrne pozmetať tabak zo zeme a vytvoriť z toho úhľadné cigary. Ale zatiaľ čo jej srdce každé ráno prežívalo menší infarkt, on bez povšimnutia pokračoval vo svojej rozcvičke na verande. Bolo to po prvý krát, čo Lea musela bojovať o pozornosť. A podľa jej listov ju to aj veľmi bavilo. Každý večer strávila hodinu vybraním tých najodvážnejších kusov oblečenia, pred jeho domom vždy spomalila a hodila na neho zvodný pohľad, ktorý sa jej síce vrátil bez povšimnutia, ale Lea sa nevzdávala. Nebudem to naťahovať, prebiehalo to ako vystrihnuté z lacného romantického filmu, nakoniec si ju všimol. Nikdy som ho nevidela. Môžem len povedať, aká predstava sa mi vytvorila z listov mojej kamarátky. Bol to umelec, fotograf. Taký ten vysoký, tmavý, s ružou v zuboch čakajúc v posteli v drevenom domčeku na pláži. Presne taký, akého si ho predstavujete. Ideálny. Po dvoch týždňoch sa k nemu presťahovala. Vedela som o tom iba ja, keby sa to dozvedel pán Fialový, nasadol by aj so ženou na prvé lietadlo, alebo by dofičali aj na nafukovačke zachrániť ich dcéru z pazúrov zlého Kubánca. Osobne som tomu vzťahu nedávala veľkú budúcnosť, ale to som Lei nikdy nenapísala. Prajem jej predsa len to najlepšie, a keby sa jej to naplnilo, tá predstava o ideálnom živote, bola by som len šťastná. Posledný list mi prišiel pred týždňom. Bol krátky. Písala, že je šťastná, že Sebastian veľa pracuje, ale má ju rád. A že by chcela prísť na chvíľu domov. Mali sme sa dohodnúť, či prídem na Slovensko aj ja. A ešte sa pýtala na mňa a Kaliforniu, veľa som sa teda o nej nedozvedela. Vážený pane, dúfam, že som Vám aspoň trochu pomohla v pátraní. Snažila som sa nepripustiť strach a bezmocnosť, ktoré teraz pociťujem, a ktoré asi nie sú momentálne nápomocné, aby neovplyvnili odpovede na Vaše otázky. Pýtali ste sa, akých mala priateľov. Môžem to zhrnúť- veľmi zvláštnych, vymykajúcich sa priemeru (a nie vždy v tom pozitívnom zmysle slova) a nepredvídateľných. Sebastiana som nepoznala, neviem preto povedať, čo je schopný urobiť, ale prosím Vás, Lea je veľmi zodpovedná a múdra, ona by len tak nezmizla! Aspoň mne by povedala. Určite! Ona by mi len tak nezmizla.. Tak bezhlavo.. Alica